Tón v tóne, nejaký rytmus, basa. Niečo o láske, zmeníme rytmus, pridáme gitary. Opakujeme. Nájsť v prevahe indierockových kapiel ozajstnosť sa dá za predpokladu, že sa aspoň jedna z nich podobá na DIIV. Vyhrali to jediným albumom pred štyrmi rokmi. Oshin je na prvý pohľad jednoduchá rozmazaná šmuha melódií, ktoré sa mäkko otláčajú do šedej kôry mozgovej. Flákačské, rozostrené gitary, spev ponorený dvadsať tisíc míľ pod morom a ochromujúce melódie iskria a bodajú. Album, ktorého neomylná intuitívnosť zasiahla veľké množstvo nadšencov, má konečne pokračovateľa, no uvítacie úsmevy nečakajte.
Zachary Cole Smith je za oceánom známa firma, nielen kvôli odchodu z Beach Fossils, kde obsluhoval bicie, či príležitostnému modelingu a nezameniteľnému zjavu. Po tom, ako sa roku 2011 stal hlavným tvorcom a spevákom vo vlastnej kapele DIIV (a tiež varený-pečený vo všetkých tanečných kluboch v New Yorku), sa pomaly, ale isto začalo odpočítavanie jej členov. En ten tíky heroín. Po nepoužiteľnom bubeníkovi Colbym Hewittovi prišiel na rad sám Zachary. Spoločnosť mu robila priateľka, speváčka Sky Ferreira – dôvod, prečo sa azda nevydal v šľapajach Colbyho. Po ich nešťastnej havárií a vycivených policajných fotkách vycapených vo všetkých médiách sa spustil shitstorm, ktorého červená niť sa tiahne naprieč celým novým albumom. Výčitky, závrate, kŕče, neutíchajúca potreba, prázdnota, izolácia, bezdomovectvo duše. A láska. To všetko sa ako jedna veľká... číst dále
Tón v tóne, nejaký rytmus, basa. Niečo o láske, zmeníme rytmus, pridáme gitary. Opakujeme. Nájsť v prevahe indierockových kapiel ozajstnosť sa dá za predpokladu, že sa aspoň jedna z nich podobá na DIIV. Vyhrali to jediným albumom pred štyrmi rokmi. Oshin je na prvý pohľad jednoduchá rozmazaná šmuha melódií, ktoré sa mäkko otláčajú do šedej kôry mozgovej. Flákačské, rozostrené gitary, spev ponorený dvadsať tisíc míľ pod morom a ochromujúce melódie iskria a bodajú. Album, ktorého neomylná intuitívnosť zasiahla veľké množstvo nadšencov, má konečne pokračovateľa, no uvítacie úsmevy nečakajte.
Zachary Cole Smith je za oceánom známa firma, nielen kvôli odchodu z Beach Fossils, kde obsluhoval bicie, či príležitostnému modelingu a nezameniteľnému zjavu. Po tom, ako sa roku 2011 stal hlavným tvorcom a spevákom vo vlastnej kapele DIIV (a tiež varený-pečený vo všetkých tanečných kluboch v New Yorku), sa pomaly, ale isto začalo odpočítavanie jej členov. En ten tíky heroín. Po nepoužiteľnom bubeníkovi Colbym Hewittovi prišiel na rad sám Zachary. Spoločnosť mu robila priateľka, speváčka Sky Ferreira – dôvod, prečo sa azda nevydal v šľapajach Colbyho. Po ich nešťastnej havárií a vycivených policajných fotkách vycapených vo všetkých médiách sa spustil shitstorm, ktorého červená niť sa tiahne naprieč celým novým albumom. Výčitky, závrate, kŕče, neutíchajúca potreba, prázdnota, izolácia, bezdomovectvo duše. A láska. To všetko sa ako jedna veľká obluda v pozadí prevaľuje na dvojdoske, ktorá však, chvalabohu, vôbec nefunguje ako celok. Žiadna cesta do pekla a späť, očista, čierne verzus biele.
V sedemnástich skladbách sa v úzadí často tiahnu dlhé rezy gitár, podvedomé zvuky svedomia, no zároveň sa javia omnoho plnšie a konzistentnejšie ako ľahké našľapovanie songov prvotiny. Yr Not Far s dunivou basou a Valentine s vyslovene hitovým potenciálom majú melódie rútiace sa do priepastí slastí a latka neklesá ani pri klavírnom akcente Healthy Moon. Výpočet skvelých momentov nemá hraníc, skrz temnú clonu sa jagajú snové tóny. Môže sa zdať, že efekt zvuku zožutých kaziet a devadesátkových riffov určuje falošnú ilúziu trendovej kapely, no nenútené hudobné vyjadrovanie Smitha nie je kalkul.
Najdrsnejšia Mire (Grant’s Song) je grungeová odysea, ktorá bez hanby ukazuje, že album nevznikol len preto, že sa niekto na tripe pozeral dvanásť hodín na stenu. Bez ohľadu na to, aká potencionálna i reálna nepriazeň za skladbami stojí, ich vibrujúci efekt a rozmanitosť majú vždy pečať DIIV. Tvorí ju prostá melódia, triviálna, no nie lacná, pretože ako abstraktný obraz nesie všetku tiaž a ľahkosť jej tvorcu zároveň. Drogy nie sú sranda a život sa v skladbách zrkadlí vo svojej mozaikovitej podobe. Nikoho neprekvapí, že si Zachary v ťažkom odvykacom procese opakovane čítal knihy o Kurtovi Cobainovi. Spoločný talent sa nezaprie. Ani heroínom.
Recenze vyšla v časopise Full Moon #58.
Komentáře